Respecta!!!

Autor: Rudolf Klimek | 6.5.2012 o 11:53 | (upravené 6.5.2012 o 12:11) Karma článku: 13,10 | Prečítané:  1656x

1.5. sa nám narodila úžasná dcéra Lucia, 51 cm, 3250 gramov. Termín mal byť až 13.5., ale Lucinke to asi zabudli povedať a tak sa na svet vypýtala o 2 týždne skôr. A tu začali moje sladké probémy.  Jednak bol 1.5. sviatok a museli sme naháňať dohodnutého pôrodníka a jednak všetky veci boli nachystané až na 13.5. a neskôr. Nuž nestalo sa.

A tak , po odvezení mojej milovanej manželky do pôrodnice, sa zo mňa stal sólo otec, starajúci sa o jeden a trištvrte ročného syna, bez akejkoľvek inej podpory, full time. Do tejto úlohy som nastúpil s entuziazmom a naivitou každého vojaka , ktorý nemá absolútne predstavu, čo ho vo vojne čaká. Táto moja naivita pramenila z pocitu, že keď sa so synom vieme spolu cez víkend zahrať(cez týždeň už ho nestíham, lebo pri mojom návtrate z práce domov už spí), určite zvládneme spolu aj týždeň bez mamy. A tak som nastúpil do niečoho, čomu som absolútne nerozumel.

Prvé stretnutie s realitou nastalo už v noci, keď sa ma Šimonko došiel o pol tretej ráno opýtať, že kde je mama. Chvíľu trvalo aj mne, kým som sa prebral a uvedomil si že kde vlastne je. Plač o pol tretej ráno moja centrálna nervová sústava vyhodnotila ako nepríjemný podnet. Keď bolo intermezzo v noci nepríjemné, ráno bolo nechutné. Syn vstáva 6 00, ja bežne o hodinu a pol neskôr. Keď vstávam ja, moja milovaná žena už syna prebalí, umyje mu zúbky, nakŕmi ho, prezlečie a vysvetlí mu niekoľko životných právd a mystérií. Nebola však doma a mňa v mojej hlbokej fázi spánku prebudilo dôrazné " HHhhhhhmmmmmmmmm ... Kaka... Kaka....". Nuž, je to môj syn a ja mu nevysvetlím, nech počká. To bola prvá veľká pravda, čo som sa naučil. Deti majú absolútne potreby, ktoré nepočkajú, hneď aj keď by mali traktory z neba padať a je jedno, aký mám na to názor, alebo z toho pocit. Stret so sračkami v čase, keď v podstate ešte spím, bol rýchlym a dobrým učitelom. Nasledoval samozrejme sled dalších činností. Keď bol konečne ranný rituál skončený a telo sa zúfalo pýtalo ísť dospať tie 2 hodiny, nastala fáza hrania. Veľmi tažko sa zaspáva, keď po tvári práve prechádza traktor a hneď za ním po chrbte dupe ľadový medveď. Dobre. Povie si človek, teda nespím. ALE! Čo s tým časom do obeda? Je to ozajstný mental challenge, pretože šach si s ním nezahrám, na ryby nezájdem a ani nepovediem debatu o kvantitatívnej analýze veľkých dátových súborov. Musel som ísť mentáne dole, k nemu... a zmena myslenia a pohľadu na veci, to je skutočná výzva. Lebo tam , kde ja som videl 4 kocky, tam boli vlaky, autá, slony, garáže a celé nové svety. 

Nastalo varenie obeda a následne jeho jedenie. Boj o každú lyžicu, každý hrášok a každý kus teľaciny. Šimon, ako skúsený harcovník na mňa púštal každý trik, ktorý poznal. V tomto boji som bol zúfalý zelenáč a prvý obed som na hlavu prehral. Bola to absolútna porážka, po ktorej sa Šimon na mňa pohŕdavo s iskrou v oku uškŕňal a vykráčal z detskej stoličky ako absolútny víťaz. Na mne zostalo spratať ten bordel na stole, stoličke a záclone, čo som s takou láskou navaril. Doteraz som žil v tom, že dieťa je defaultne hladné a zje čo mu je ponúknuté. Chaaaachaaaaa.... aký som bol naivný. 

Poobedie, ako čas učenia, som bol opäť stratený. Chvíľu som naňho skúšal, koľko je jedna plus dva. Jeho odpoveď mala byť,"ja neviem, koľko je jedna plus dva, ale malo by to byť toľko, čo dva plus jedna, pretože operácia sčítania je na množine reálnych čísiel komutatívna". Nuž, musím so sklamaním povedať, že som ho tú vetu nenaučil. Zato sa naučil, pri pozorovaní, kam odkladám šrobováky, ako sa šťuká do smartphonu, kde spia fretky, kde sú odložené nožíky, ktorý môj šuflík je "no no", ako pustiť pomocou zvona vodu vo vani a násedne do nej hádzať čokoľvek v dosahu za hlasného volania "člup!".A ja som sa zas naučil, že ticho znamená problém a akýkoľvek zvuk mimo môj dohľad tiež znamená problém. Ak človek tieto problémy ignoruje, čoskoro sa z nich stáva PROBLÉM a to som sa tiež naučil. Fáza učenia teda nebola márna...

Konečne nastal večer a ja som dúfal, že Šimonko je rovnako unavený ako ja. Nebol. Keď do stredu obývačky o 19 00 vysypal krabicu s legom, hlavou mi prešiel úľak, strach, hnev, strach a rezignácia. Za hlasitých protestov, som lego natrepal naspat do krabice a jal sa milé dieťa pripraviť na spánok. To už vedelo o čo ide a tak ako pri obede, kládlo všetky možné objektívne prekážky. Tu som však už zostal neoblomný. Konečne o 20 00 skončilo v posteli, kde sme do 20 30 ešte spievali Kom Kom kominár. Po zavretí očičiek som sa z izby doslova vyplížil... Ninja šuvix.

Nuž a takto sme si my bačovali týždeň, kým sa naša úžasná mamina starala na pôrodnici o malinkú Lucinku. Milovaná manželka je konečne doma a ja mám čas aj na iné veci ako Šimonko. Preto sa s vami chcem podeliť o to čo som zažil a uvedomil si.

1. Práca matky/otca na plný úväzok je nevypovedateľná a trvá 24/7.
2. Kvalita výkonu tohoto zamestnania má priamy dopad na vlastnú budúcnosť.

Po uvedomení si oboch bodov do skutočnej hĺbky a šírky, mám k tomuto zamestnaniu absolútny rešpekt. Každá matka alebo otec, ktorý neutečú do zamestnania, alebo dieťa nedajú do jaslí, ale rozhodnú sa vychovávať svoje dieťa doma a sami, majú môj nehynúci obdiv. Za svoj 34 ročný život som si prešiel už všelijakými zamestnaniami a brigádami, ale toto bolo zatiaľ to najťažšie a najhoršie platené zamestnanie
aké som mal. A preto ešte raz... každej matke/otcovi, čo to nevzdali a sú na materskej... RESPECTA!!!

p.s. Nikdy som nechápal všetkých tých adrenalínových skákačov a iných istov, ktorý musia kôli vzrušeniu prejsť pešo púšťou Gobi, alebo ísť loviť pirane do rúk v amazónii. Ale mám pre nich tip na pravý adrenalín. Zavrite sa v izbe na pol hodinu s nemožnosťou odoknúť ju, zatiaľ čo vaše vlastné malé dieťa, čo už dočiahne na kuchynský drez bude behať po byte, kde sú všetky dvere otvorené a vy s tým neurobíte nič a počujete to cinkanie kovu o sklo, padanie predmetov, presúvanie stoličky a cvakanie vypínačov.... a teraz si vychutnajte tú predstavu. Je to lepsšie ako zoskok padákom a tá úľava na konci, ked zistíte, že sa nič nestalo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?