Dobrodružstvo si Vás nájde

Autor: Rudolf Klimek | 17.1.2012 o 11:28 | (upravené 17.1.2012 o 16:58) Karma článku: 10,21 | Prečítané:  829x

Kto by to bol povedal. Stred Európy, civilizácia, technológie tretieho tisícročia. A predsa. Včera ma stretlo dobrodružstvo, ktoré by som naozaj nečakal. Určite nie tu a teraz.

Tradičná cesta vlakom z Viedne. Jediné a skutočné rozptýlenie skýtal len mariáš, ináč len samé ruchy. Ozimilo sa, študentnky chodia nababušené, tak potešenie oka tentoraz nebolo. Navyše opatrovateľky a sestričky si vymieňali naozaj nechutné historky z rakúskych opatrovateľských zariadení. Sedíme, hráme. Hraničná obec Marchegg. stojíme, naozaj dlho stojíme, nervozita mierne narastá. V reproduktore sa ozve, že si máme vystúpiť, že vlak už daľej nejde. Ľudia vystupujú, neotrlé cestujúce po 50tke šíria paniku a zaručené správy. Milujem davovú psychózu.

Pri vystúpení celého vlaku, pri -2 C, na stanici projektovanej pre 400 člennú obec, kde sa do čakárne zmestí sotva jeden vagón, sa naplno uplatnil zákon džungle. Tetušky s taškami vtrhli do čakárne a začali obsadzovať tie 4 lavičky čo tam vôbec boli. Mávol som rukou a čakal na známeho. Ten zašiel do miestnosti výpravcu opýtať sa, ako to vlastne myslia. Nuž, nepotešil nás. Vraj sa na slovenskej strane stala porucha a Slovensko už vlaky nepríjma. Bolo 19 15. Další vlak ide o 2 hodiny, ale oni vraj nevedia, či ho pustia, alebo nie.

Z Marchegu je vidieť svetlá z DNV. Je to 5 km vzdušnou čiarou. Zo slov výpravcu som pochopil, že sú to, buď 2 hodiny čakania na mraze... alebo hodina domov pešo. Čelný mozgový lakol hovoril, aby som zostal a čakal so stádom. Žlazy s vnútorným vylučovaním sa ma opýtali, či som ešte chlap a dokážem prejsť 5 km v tme a mraze cestou, ktorou som ešte nešiel. Tak som sa teda stiahol do pozadia a nechal ich chvíľu hádať sa. Kým prebiehala vnýtorná debata, ja som pozoroval okolie. Na moje potešenie, nebol som jediný s touto dilemou. S touto dilemou, sme sa na kraj stanice,  vyselektovali traja chlapi. Mykli sme plecom, otočili sa vysvietenej stanici chrbtom a vyrazili sme do tmy. Žľazy s vnútorným vylučovaním "se tetelili blahem" a ukazovali čelnému laloku prostredník.

Za hranicou svetla zo stanice sa veci skomplikovali. Čelný lalok vravel, že je to logické, žlazy vraveli, nech si to teda porieši, keď o problémoch vedel.  Našťastie som nešiel sám. Spolupracujúca skupina je vždy silnejšia ako jednotlivec. Jeden našiel v batôžku baterku od bycikla a tak sme mali svetlo na cestu. Ja som zas zapol GPS nech sa nestratíme. Cesta bola hneď veselšia, keď sa základné problémy vyriešili. Šlapali sme bez slova, ticho , zima , tma, len chrupkanie skál pri štreke. Došli sme k mostu cez Moravu. znova som poďakoval,že sme v šengene a na moste ma nečaká pohraničník s obtiahnutým samopalom. Človek sa hneď inak díva na veci, keď ho osbne stretnú. Strážne búdky sú tam ešte stále inštalované a atmosféra miesta je ešte stále cítiť.

Potom sme vyšli na most. Hm... nuž, už môžem povedť , že mi nebolo všetko jedno. Z vlaku ten most vyzerá pevne mocne a husto. Ako som naňho vkročil, bol som si istý , že pre peších naozaj nebol projektovaný. Je to niekoľko pospájaných oceľových nosníkov na ktorých su položené koľajnice a priestor medzi nimi je zakrytý železnými rohožami. Ako som kráčal, videl som pod sebou rieku v mesačnom svite, ako nesie kusy dreva. Zároveň som počul, ako mi voľne uložené rohože vŕzgajú pod nohami. Predstavil som si uvolnenie rohože a spočítal moje šance na prežitie a to, či by miekto za mnou skočil, ak by som spadol... potom som sa ja seba opýtal, či by som za niekým skočil. Nikto nepovedal ani slovo, len rohože vŕzgali. Prešli sme most. Za mostom si kolega za mnou vydýchol:"Videl si tú vodu pod nami?". Nebolo treba odpovedať. Ja som pochopil,že som nebol jediný, kto počítal a kalkuloval. Dostavil sa  šťastný pocit prekonaného nebezpečenstva.

Privítalo nás Slovensko. So zarastenou traťou, neudržiavanými okrajmi a vlakom v protismere našej cesty. Vedel som, že som doma. Z trate sme zišli na moste s cestou od Devínskeho jazera. Práve nás míňal vlak z Marcheggu do DNV. Evidentne ho teda vypravili. Mňe to však absolútne nevadilo. Domov ma čakalo ešte tak 30 minút cesty pešo. Išlo to však veľmi dobre. bavili sme sa so sebou, ja som rozprával,čo som zažil ako pohraničník na hranici. Chlapík vedľa mňa, čo on na bycikli a tretí rozumne zavolal manželke, nech po nás príde autom.

V aute som si tak uvedomil že dobrodružstvo skončilo. Spokojný pocit blaha však zostal a rozlieval sa po tele, aj keď som sa doma, v civilizácii, sprchoval horúcou vodou. Uvedomil som si, ze sa dobrodružstvom netreba chodť do peruánskych pralesov a ani Somálska. Dobrodružstvo si totižto človeka nájde samo. A poučenie z krízového vývoja?

1. Od teraz budem mať u seba vždy baterku na svietenie. Mobil naozaj nestačí.

2. Placačka Rumu! tým človek nikdy nič nepokazí a ani to toľko neváži.

3. Nikdy never železniciam. Je to len banda nekomunikujúcich postavičiek, dúfajúca, že nikdy nebude musieť nič riešiť.

 

Dnes ráno som sa dozvedel, že slovensko vlaky neprímalo preto, že medzi Lamačom a DNV sa nejaká pani rozhodla demonštratívne odísť z tohoto sveta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?